Dôvod na plač sa stále nájde

"Z nej radosť, útecha, smiech sa rodí a preto slzička nezaškodí."

Gabriela Hermelyová - Maličká slzička 

Kým bol Ošo malý, plakal ustavične. A bez dôvodu (o mojom náročniatku si mohol čítať napríklad aj TU). Kým nemal didu v ústach a pri nej omylom nezaspal, nezastavil sa. V tej dobe som si myslela, že to bude už tak navždy a máme doma zaručený doživotný deadtmetalový koncert. (Ešteže sme obaja praví rockeri, odchovaní na heavy metale TU a TU)

Veď z toho vyrastie...

Kamarátky aj kolegyne ma obviňovali z klamstva a mysleli si, že synovu náročnosť si vymýšľam iba preto, aby som mala dostatok námetov na článok a mohla sa svetu vystatovať svojou nadrozmerne obdarenou hruďou. Nevyčítam im to, stačil jeden pohľad cudzej osoby, návšteva alebo stretnutie iného človeka ako otca a mamy a už sa z uvrieskaného Oša stal milučký, usmievavučký, bezprostredný Oško. Tým pádom nikto, okrem unavených a polohluhých rodičov nepočul tie decibelové koncerty. Prečo vlastne plakal? Nuž, ktovie. Ale ja myslím, že takto nejak chcel svetu oznámiť: 

Haló, som tu. Teš sa!!!

Našťastie nám chlapec rastie a rastie do krásy, zdravia a dospelosti. A s plynúcimi rokmi... plače náš chlapec stále. S jedným malým, nepatrným rozdielom. Teraz, keď už vie rozprávať, poznáme slová jeho hlasných piesní. Teda, väčšinou. V tom lepšom prípade. V tom horšom si to necháva pre seba a to potom rezignujem, uvarím si kávu alebo čaj a sadnem si k nemu na zem. Užívam si súkromný koncert zadarmo a čakám, kým sa mu minie repertoár.  

Pozn. Nie že by mi nejako dôvod plaču pomohol, plač má rovnaké grády, ale pre ten príjemný pocit je to dobré vedieť, že dôvodom nie som ja. Občas.

Najčastejším dôvodom je príchod matky domov z práce. Veď iba pri nej môže celodenná nahromadená negatívna energia ísť von (ale to chápem, ja tiež keď sa vrátim domov z práce mám chuť plakať... od šťastia že som to prežila :-)) Avšak pár objatí a pusiniek tento plač zastaví (u oboch). 

Ale potom existujú aj dôvody, na ktoré sú aj objatia krátke. A tie potom prechádzajú do záchvatov, pretože jeho požiadavkám nie je okamžite vyhovené. Taký záchvat môže spustiť aj to: 

...že som neodhadla správne tričko s dinosaurami. On chcel zelené a ja som vybrala modré...

...že som chlieb natrela s maslom a on chcel bez masla...

...že som vybrala na čítanie Ako krtko vyliečil myšku a on chcel Krtka a dáždnik...

...že som povysávala byt, ktorý chcel povysávať on...

...že som mu nakrájala mäsko a on si ho chcel vziať do ruky...

...že už je večer a treba ísť spať...

...že už je ráno a treba ísť do škôlky...

...že je víkend a on chcel ísť do škôlky...

...že je pondelok a on chce ostať doma...

...že je zima a musí si dať tielko...

...že je leto a je zbytočné si dávať tielko...

Bohužiaľ, dostali sme sa do veku, keď už na upokojenie moje H-čka už nestačia (TU). Dokonca ho pohľad na moju odhalenú hruď začína mierne poburovať a to už zase prichádza záchvat na mater. Pokojné a jemné slovo od matky tiež nestačí. 

Keď už koncert začína preťahovať do neskorých nočných hodín, prichádza na pomoc tajná zbraň - háčkovaný krtko. On momentálne jediný vie, ako na neho. Stačí, keď mu povie pár slov a plač začína utíchať. Pomaly a postupne.

Pozn. Neviem či sa mám uraziť, ale keď začnem spievať ja, záchvat sa prehĺbi a zatiahnu sa búrkové mračná. Ak začne spievať krtko tú istú pieseň, opäť nám svieti slniečko. 

Keď neplače, je zle

Časom sme odpozorovali, že tieto koncerty sú u nášho dieťaťa znakom zdravia a pohody. I preto sa obvykle nesnažíme okamžite plač zastaviť, ale necháme ho vyventilovať sa. Veď aj my dospelí potrebujeme občas vypustiť von nahromadenú energiu, no my na to máme iné aktivity (dľa môjho zdravého úsudku je na sex ešte malý, alkohol mu chutiť nebude a pri jóge by sa nevedel správne koncentrovať). A ja som za to, že všetky negatívne emócie musia ísť von. V každom veku. 

Keď začnú záchvaty absentovať, meriame teplotu. A obvykle je naše podozrenie správne. Plač u nášho syna je známkou zdravia. Akonáhle po ňom putuje vírus či baktéria, všetku energiu venuje liečeniu. Na pár dní je u nás ticho a nás z toho bolia uši. Dokonca ani u lekárky, pri podávaní medicíny či meraní teploty. A to si už potom želáme, aby sa nám opäť vrátili koncerty.  

Nie sme v tom sami...

Donedávna som si naivne myslela, že sme jedinečná domácnosť a máme jedinečné dieťa (ostatne, ako všetci rodičia). Že náš potomok so svojimi bizarnými dôvodmi na plač je jediný svojho druhu a iných už takých niet. Keď som si ale vypočula, či prečítala statusy iných mamičiek, ihneď som pochopila, že v tom nie sme sami. A dôvody na plač sa nájdu vždy a všade. Niektoré mamky sa s nimi pochválili. 

Tak si dovolím niektoré z nich ti teraz predstaviť:  

• lebo čokoláda sa nedá vybrať z telky
• lebo sa nesmel viezť v kufre auta, ale musel do sedačky
• lebo nemohol gitarou mlátiť mladšiu sestru po hlave
• lebo mu mama dala dole ponožky
• len tak, z nudy
• lebo mama mala rožok a ona na tanieri jogurt s banánom
• lebo niečo chcel a mamka nevedela čo
• lebo tato mu zjedol jednu čučoriedku
• lebo jej mamka dala dolu pocikanú plienku a silou mocou si ju chcela narvať späť
• lebo jej mama nechcela dovoliť jesť nabíjačku na mobil
• lebo sa mu zlomil banán a nedal sa opraviť
• lebo sa nemohol hodiť pod auto, skočiť z mosta, vypichnúť mame oko
• lebo mama už navždy odišla (na záchod)
• lebo mu predavač dal cukrík, mama ho zjedla a potom mu dala obal na hranie
• lebo si odrazu spomenul na hračku, ktorú rozbil minulý rok
• lebo sa utopil hajzláčik (toaletný papier padol do záchoda)
• lebo pes nechcel zjesť karfiol obalený v piesku
• lebo mu mama dala raňajky a on chcel večeru
• lebo nemohol vypiť celú fľašu Mucosolvanu naraz
• lebo mu mama pofúkala kašu. A následne mu mama kašu nepofúkala a popálil sa.
• lebo mu mama nedovolila zjesť tablet
• lebo kolobežka nechcela ísť sama do kopca
• lebo hračka sa nedokáže sama udržať na hojdačke
• lebo mu mama nedovolila hádzať kamienky do plienky
• lebo nemôže chodiť po stole
• lebo mu mama nechcela vysať nos, aj keď nemal sopeľ

Tieto nedorozumenia podľa mňa vznikajú preto, lebo rodičia už dávno vyrástli a už vôbec nerozumejú vlastným deťom. Veď všetky tie dôvody sú logické a pochopiteľné. Jediný kto to nechápe je rodič. Asi by sme si mali vstúpiť do svedomia :-))

  

Ja už po tom, ako som sa vrátila do práce, neriešim tie milé výbuchy plaču, pretože som si uvedomila, že aj to dieťa je len človek.  

Veď, koľko stačí nám, aby sme sa od jedu vytočili, očerveneli v tvári a mali chuť vrieskať z plného hrdla? Mne konkrétne traja, štyria "milí" zákazníci, ktorí nevedia pochopiť, že zázraky sa robiť nedajú a tá kniha sa už proste zohnať nedá...

Ali Čaja z Paláca

Zdroj obrázkov detičiek bestpage

Citát na záver:

"Deti nie sú šťastné, keď nemajú čo ignorovať. A preto boli stvorení rodičia."

Marlen Dietrich